Citová hodnota farieb

Farby nám diferencujú svet, robia ho zrozumiteľnejším a podnecujú citové dojmy. Porucha farbocitu, predtým celková /vzácna/ alebo čiastočná farbosleposť, čo znamená neschopnosť identifikovať farbu a porovnávať ju s inými farbami, predstavuje vzácne ochudobnenie psychického života. Malé dieťa si neuvedomuje svoje odlišné vnímanie, nevie, o čo je jeho svet menej farbistý než iných, nepostihnutých ľudí. Rozpoznať a pomenovať farby vie väčšina detí až okolo piateho roka. Dieťa s poruchou farbocitu, ktoré v tejto oblasti zlyháva, môže sa nám nezaslúžene javiť ako pomalšie sa vyvíjajúce. Vidí sivú namiesto farebnosti a tak stráca kus potešenia či radosti zo života. Aj jeho sociálne vzťahy trpia vzájomným neporozumením, často závisí od okolia, aby mu poradili pri správnom výbere farby. Dospelí netušia, s akými problémami sa dieťa vyrovnáva, nakoľko diagnóza farbosleposti je definitívne možná až v školskom veku.

Osudom dospievajúcich a dospelých s poruchou farbocitu je postupné uvedomovanie si svojej odlišnosti (rozpoznávanie semaforov, farebných grafov alebo aj turistických značiek) a v tom lepšom prípade kompenzácia sebavedomia schopnosťami v iných oblastiach. Nakoľko zdedená a vrodená farbosleposť nie je liečiteľná, oceníme možnosť jej korekcie.

Podobné vnímanie farieb zbližuje ľudí v porovnateľných estetických zážitkoch.

Prof. PhDr. Ivan Štúr, CSc.